Are you paraskevidekatriaphobic?

Možno ste postrehli, možno nie, že včera bol piatok trinásteho. Ak takéto veci neregistrujete, good for you. Ak ich registrujete až príliš, možno máte paraskevidekatriafóbiu. Tak sa totiž nazýva fóbia z piatku trinásteho. Povedzte to rýchlo trikrát za sebou, haha. My dve sme ho síce nestrávili spolu, no osud na nás nešetril. Dobre, to možno znelo, akoby sme sa vrátili domov a našli dom v plameňoch alebo také niečo. Skôr obe máme z tohto dňa príhody, jedna je menej úsmevná, druhá viac a tak sme sa rozhodli, že sa o ne s vami podelíme. Len tak, zadarmo.

Mitchie:

Nič netušiaca Mitchie dostala o štvrtej poobede správu od kamarátky, či nedáme neskôr večer jeden-dva drinky. Nič netušiaca Mitchie si vraví, prečo nie. Je piatok, nemám nič na práci, som síce unavená, ale hádam to prekusnem. Tak som sa navliekla do tej najviac nepohodlnej obtiahnutej sukne, akú v šatníku mám, v ktorej sa ťažko chodilo a ešte ťažšie sedelo, ale hlavne že som sa cítila classy. A tak sa nič netušiaca Mitchie o deviatej večer vybrala do mesta na "jeden-dva drinky". Samozrejme, chlípajúc ten druhý, kamarátka sa ozve: "Remember how I said one or two drinks? Yeah nah." Veruže yeah nah, lebo po druhom sme sa rozhodli vybrať ďalej. Dostala som tri možnosti, z ktorých som si vybrala bar, v ktorom som nikdy predtým nebola, lebo som ho chcela konečne vyskúšať. Zlá voľba.

Ako si tak sedíme pri stole v preplnenej krčme, všimnem si, že sa popri nás predierajú traja chlapci, ktorí sa snažia dostať k baru. Dvihnem zrak a nadviažem očný kontakt s jedným z nich. Fuck. Len čo sa nám stretnú pohľady, v tú sekundu mi prejdú chrbtom zimomriavky a v mysli sa mi automaticky nastaví auto-replay. Fuck fuck fuck fuck fuck.

Felix, ktorého som dva roky nevidela, Felix, ktorý sa odsťahoval do iného mesta, Felix, ktorý bol ten najcharizmatickejší človek, akého som kedy poznala, Felix, ktorý bol v mojich myšlienkach na každom nevydarenom rande posledných 24 mesiacov, sa nachádzal na tom istom mieste. Hneď tu.

Jasné, že som z toho celého bola poriadne roztrasená. Veď lebo Felix. Ale ako to už býva, keď nečakane vidíte svojho "ex", v ústach vám zrazu vyschne, žalúdok je ako na vode a nohy sa vám z ničoho nič chvejú a to je hádam to jediné, čo vás odrádza od toho, aby ste sa v tom momente dvihli a utekali sa skryť na toalety. Ale na druhej strane som ho nevidela dva roky a vedela som, že by som to potom ľutovala, keby som sa tvárila, že ho nepoznám - a tak som sa rozhodla, že sa mu prihovorím, nech sa deje, čo sa deje, čo je, mimochodom, najviac necharakteristická vec pre Mitchie akú si môžete predstaviť. A tak keď sa vrátil naspäť s čerstvým pivom v ruke, a dal sa do reči s akýmsi chalanom meter od miesta, pri ktorom som sedela, otočila som sa k nemu a veľmi očividne naňho pozerala, vynucujúc si očný kontakt. Nič. Absolútne zažratý do rozhovoru ma celkom ignoroval - alebo ignorujúc ma sa tváril že je zažratý do rozhovoru? Tak som sa postavila a počkala, kým skončia rozhovor útrpných 15 sekúnd, nato sa otočil ku mne a skôr, než by čosi stihol povedať, ozvala som sa ja.

"To myslíš vážne? To ma ani nepozdravíš?"
Chvíľu na mňa vyjavene civí a moja malá roztrasená dušička sa ešte viac zmenší a roztrasie. "Do you not recognise me?!"
Konečne otvorí ústa a vysloví moje meno s otáznikom na konci. Vďakabohu. Nato sa nahne a stisne ma v objatí a moja malá roztrasená dušička sa zrazu cíti pokojne a šťastne, lebo to je Felix a bože, nevidela som ho dva roky a aký zvláštny pocit objímať ho.

A tak sa rozrozpráva, povie mi o jeho práci, o tom, ako netuší, ako ju vôbec dostal a stále nevie, čo vlastne má robiť, a zase vyzerá, že má plno príbehov, ktoré sa snažia vydrať na povrch, a je z neho cítiť pivo, ale je mi to jedno, lebo je to Felix, a ústa sa mu nezastavia a tentoraz - zase raz - má oči len pre mňa a pýta sa, ako sa mám a čo mám nové a čo tam robím, a keď poviem, že som mala narodeniny, tak som šla na pár drinkov, veľmi trápne vtipne nadhodí "what are you now, like 34?"
"Vlastne 46." 
"Well you don't look a day over 40."
"Fuck you Felix you're so mean."
Nato mi začne dávať komplimenty, zrejme aby si to vyžehlil, ale vlastne asi ani nie, lebo Felix nič žehliť nepotrebuje. Felix robí čo Felix chce a Felixovi každý vždy hneď odpustí. Alebo to možno budem len ja. Prekvapivo, aj on je tam na oslave narodenín, a ukáže mi dievča v šesťčlennej partii hneď pri vedľajšom stole, ktorá je podľa jeho slov jeho "best friend" a dnes je v meste po troch mesiacoch, keďže sa pred dvoma rokmi presťahoval, a aké je to neskutočné, že v jedinú noc, čo je tu, narazí na mňa. V duchu si vravím, že je to osud, ale nahlas nepoviem nič.

Jeho "BFF" naňho začne mávať, aby sa vrátil k stolu, načo on jej naznačí, aby vydržala dve minúty, lebo sa so mnou rozpráva, čo bolo veľmi milé gesto nebudeme si klamať. Nechcela som ho však viac otravovať, a tak vravím nuž, kamoška ťa chce naspäť, bolo naozaj pekné ťa vidieť, objímem ho a nechám ho odísť. Doslova aj metaforicky. Lebo síce sedí tri metre odo mňa, v mojom zornom poli, a každú chvíľu mi k nemu odbieha zrak, a síce je to úplne zvláštny pocit a v duchu si vravím, že by sme veru boli úžasný pár, keby to vtedy vyšlo, viem, že som v poriadku. Že z toho nebudem týždeň v riti, ako Mitchie spred dvoch rokov. Že všetko je tak, ako má byť a hoci je stále rovnako skvelý a charizmatický a je riadne nahovno dostať takú malú chuťovku, keď som sa konečne zmierila s tým, že už nie je súčasťou môjho života, ale z neznámych dôvodov už nie som smutná z toho, že tam nie je. Tak akosi som len rada, že som ho videla a mala možnosť sa s ním porozprávať. A teda v konečnom dôsledku, možno ten piatok trinásteho nebol až taký zlý, a hlavne som na seba hrdá, že som sa dokázala pozviechať a pozdraviť ho, hoci všetko vo mne kričalo. Mitchie v piatok trinásteho je poriadny badass.

Alex:

Hoci moja príhoda nie je taká inšpiratívna či emocionálna ako tá od Mitchie, možno sa aspoň trošku pobavíte. Lebo ja som sa pobavila. Moja mama má koncom mesiaca narodeniny, tak sa v piatok poobede oblečiem (až tak celkom sa neoblečiem, čo si budeme klamať, len tepláky si vymením za rifle a moje XXL Assassin's Creed tričko schovám pod bundu) a vyberiem sa do nákupného centra pohľadať pre ňu nejaký darček. Prejdem viacero obchodov, lebo nemám predstavu, čo presne chcem. V kníhkupectve si všimnem jedného chlapíka, a to preto, že mi stojí v ceste k poličke s thrillermi. Keďže nie som schopná sa normálne rozprávať s ľuďmi, len čakám a vysielam mentálne signály, aby mi uhol z cesty. Čo sa po chvíli aj stane a ja popri študovaní obalov kníh na chlapíka zabudnem.

Keď potom na chlapíka (ktorý má so sebou aj nejakú ženu) narazím v ďalšom obchode, nejako sa nad tým nepozastavujem. Predsalen to nie je žiadne obrovské nákupné centrum, zrejme prechádza z jedného obchodu do druhého ako ja. Potom ho stretnem opäť, tentokrát na chodbe. Možno trochu dvihnem obočie, on sa na mňa uškrnie. Keď vchádzam do Jysku (aby som sa pozrela, aké majú obliečky... obliečky sú totiž môj kink, tak sa zdá, stále chcem nové a nové obliečky), samozrejme, že predomnou vchádza ten chlapík. Všimne si ma, zasmeje sa a pustí ma pred seba so slovami: "Slečna! Nech sa páči!" Trošku ma to vykoľají, lebo som nečakala, že mi niečo povie, okrem toho mám malý panic attack zakaždým, keď na mňa prehovorí cudzí človek. Len sa nervózne zasmejem, poďakujem a utekám sa schovať medzi obliečky.

Mojím posledným cieľom sú potraviny. Spokojne si kráčam uličkou s jogurtami a oproti mne kráča... ten chlapík. Teraz sa už široko usmieva, dokonca zastane. "Slečna! Ešte raz sa stretneme a už musíme ísť na pivo!" Ja váham, zastanem tiež. "Jasné, platí." "Beriem vás za slovo!" Keďže nemám žiadny witty comeback, pomaly kráčam ďalej. Pri pokladni uvidím ženu, ktorá bola s ním a tvári sa otrávene, zrejme naňho čaká.

Keď odchádzam, chlapík, stojaci v rade pri pokladni mi zakýva. Škoda toho piva. Aj tak to bolo milé, pomyslím si, spokojná, že som bola schopná sa naňho aspoň usmiať namiesto toho, aby som mu venovala jeden zo svojich legendárnych otrávených pohľadov a pomaly kráčam späť domov.

A aký bol váš piatok trinásteho?