Čo zvyčajne robíte v lete? Máte prázdniny. Mám ich aj ja, ale keďže neustále prahnem po vedomostiach, prihlásila som sa na rakúsko-slovenskú letnú školu v Prešove. Lebo keď môžete dva týždne bývať, jesť a chodiť na výlety za ministerské peniaze, prečo by ste to nevyužili? Keď sme spoločne s dvoma ďalšími spolužiačkami posielali prihlášky, obávala som sa, že to skončí tak, že my tri budeme tvoriť samostatnú jednotku a budeme všade chodiť samé ako takí asociáli. Ešte k tomu v Prešove. Na východe. Kde nie je nič. (Zdravím východniarov, už viem, že moja Meinung bola falsch.) Opak bol však pravdou.

Najprv sme tam so spolužiačkami cestovali asi tisíc rokov, lebo my sme deti západu, resp. severu a východ bol pre nás doposiaľ neznámym teritóriom. Cestu sme strávili analyzovaním toho, ako to tam asi bude vyzerať a čo preboha budeme robiť na tom Unterrichte (vyučovaní), ktoré sme mali v programe napísané každý deň doobeda, niekedy aj poobede. Naše obavy boli našťastie veľmi rýchlo vyvrátené. Náš lektor, Wolfgang ej kej ej Wolfi, bol milý a vtipný, vkuse nám opakoval, že nám nebude dávať domáce úlohy, lebo sme na letnú školu neprišli preto, aby sme sedeli na izbách a písali domáce úlohy, ale aby sme trávili čas s rakúskymi študentmi. Na letnej škole, resp. Sommerkollegu, boli totiž Slováci, ktorí sa učili nemčinu a Rakúšania, ktorí sa učili slovenčinu. A zatiaľčo niektorí Slováci, tzv. 315 Gruppe, sa radi separovali a robili presný opak, teda trávili večery na izbe a pozerali filmy, lebo sú nudní, my sme trávili čas poobede a večer s Rakúšanmi. Lebo o tom predsa Sommerkolleg je, o upevňovaní slovensko-rakúskych vzťahov!


Dialo sa to počas večerov strávených v meste pri pive či limonáde, v hotelovom bare pri rufole (rum a kofola), na trávniku pred hotelom, kde sme raz hrali Activity a objavil sa tam nejaký chlapík, ktorý sa spýtal, či by sa nemohol k nám pridať a či by sme mu nepredali nejaké drogy (Áno, to sa naozaj stalo. Chlapík sugestívne dvihol obočie a povedal: "A nejaké podporné látky by sa u vás nenašli?" Ešte sme ho v hotelovom bare stretli niekoľkokrát a zakaždým na nás zazeral. Asi sa hneval, že sme sa s našimi drogami nepodelili. Srandujem, nepotrebovali sme drogy, aby sme sa správali, akoby sme na nich boli. Stačí vám také množstvo nemčiny naraz.).

Samostatnú a zrejme najviac signifikantnú kapitolu tvorí jedlo. Stravovali sme sa v jedálni Prešovskej univerzity a mali sme mäso 3-krát denne. Nežartujem. Raňajky bývali v hoteli, čo bolo okej, pretože tam bol vždy výber z viacerých možností, takže ak ste chceli vynechať mäso aspoň jedenkrát, bolo to možné (akurát že aj ten jahodový džem vás po troch dňoch omrzel a siahli ste aj po saláme). No na obed sme vždy mali nejaké mäso a na večeru takisto. Väčšinou vyprážané. Väčšinou rezeň. Resp. šnicel. A hádajte, čo sme dostali ako obed na víkendové výlety, pekne zabalené v sáčku, s pollitrovou fantou, jednou paradajkou a jednou paprikou? Šnicel! Ten sa vďaka tomu stal maskotom celého kurzu, stal sa terčom mnohých vtipov a hral hlavnú úlohu v programe počas záverečného večera.

Čo sa týka "vyučovania", úvodzovky sú v tomto prípade dosť na mieste. S našou štátnicou z nemeckého jazyka nám bolo trápne zapísať sa do skupiny začiatočníkov, boli sme teda medzi pokročilými. A zatiaľčo sa začiatočníci učili minulý čas a neviemčo podobné, my sme celé dva týždne na vyučovaní s Wolfim kecali o rakúskych jedlách a filmoch a počúvali rakúske piesne. Každú hodinu začínal tým, že sa pýtal, čo sme robili v predošlý večer, pričom nám venoval krátky pohľad a poznamenal, že "okrem vás, vy ste boli so mnou v bare". A tak sa zrodila naša alkoholická prešovská povesť, ale no a čo, neprišla som do Prešova pozerať filmy zavretá na hnilej izbe.

Nebolo to však celé len o učení, absolvovali sme aj niekoľko výletov. Prvým z nich bola prehliadka Prešova, ktorá bola vskutku žalostná. Sprievodkyňa neustále opakovala, že vie, ako nás to asi nezaujíma, tak nám vlastne ani nič nebude hovoriť. Už len z jej prístupu každý prevracal očami a na kvalitný Stadtführung sme potom spomínali ešte dlho. Potom sa odohralo povstanie členov kurzu, počas ktorého sme kompletne nabúrali vopred naplánovaný program a neplánovane sa vybrali do Košíc. Košice sú super. Majú tam milé čašníčky a pizzu za 50 centov.


V sobotu sme mali naplánovaný splav Dunajca v Pieninách na plťke. Vyrážali sme už o siedmej ráno a zatiaľčo drvivá väčšina sa rozhodla v autobuse spať, my, Coole von der Schule, ktorí sme sedeli vzadu, sme sa rozhodli, že si budeme spievať. Najprv to bola slovenská klasika Malé koníky ľúbi boh, ale potom sme požiadali našich rakúskych kamošov Maťka a Boba, aby nás naučili nejakú rakúsku pieseň. Aj ju nás naučili. Volá sa Hupf in Gáč, čo znamená Skoč do močiara a stala sa akousi pomyselnou hymnou celého Sommerkollegu, aspoň pre nás.

Čo sa týka splavu na plťke, bolo to super. Akurát, že hrozne pršalo. Preto sme vyfasovali pršiplášte, v ktorých sme vyzerali ako "teletubbies", "skittles", "mimoni" alebo "Ku Klux Klan na dovolenke" (autentické označenia od účastníkov výletu). Takmer dvojhodinový splav bol naozaj zážitkom, keďže nikto neodišiel so suchými ponožkami a keďže nám pršal do očí, veľa sme toho nevideli. Ale pltník bol milý a rozprával vtipy o Poliakoch a svokrách. Potom sme navštívili Ľubovniansky hrad. Stále pršalo, no napriek tomu sme si hrad pozreli, do blata nik nespadol a ešte sme stihli aj vystúpenie o Lietajúcom Cypriánovi, v ktorom okrem samotného Cypriána hviezdil najmä vládca Tatier a jeho dcéra Tatranka. Horalka. Kávenka. Žartujem, bola to Tatranka.


Z Ľubovnianskeho hradu sme sa vybrali mokrí do autobusu, kde nás čakali... šnicle. Boli sme vyhladovaní, tak sme sa na ne vrhli. A vegetariáni na svoje "kilo chleba a syr", opäť autentické vyjadrenie jedného z účastníkov. V nedeľu sme sa vybrali do Levoče obzrieť si oltár majstra Pavla. Opäť pršalo, preto sme sa navliekli do pršiplášťov z predošlého dňa, ktoré nám pltníci láskavo darovali, takmer akoby vedeli, že tieto trendsetterské plastové vrecia sa nám ešte zídu. Odtiaľ sme zamierili na Spišský hrad, ktorý bol v takom počasí ozajstným zážitkom, najmä keď ste si museli dávať pozor, aby ste sa nepošmykli a nezleteli dolu z hradieb. Všetko samozrejme stálo za to, no aj tak sme boli celkom radi, keď sme sa uzimení vrátili do autobusu aby sme zjedli svoj... šnicel! (Ja som ho už nemohla ani vidieť, zjedla som len svoj prídel papriky a šnicel v žemli pekne-krásne posunula hladnejším jedincom.)


V rámci poobedňajšieho programu sme pozerali aj niekoľko filmov, ako rakúskych, tak aj nemeckých. Zo slovenských to bol Kandidát a ak ste tento film videli, tak iste viete, že sa v ňom dosť nadáva. Keď sme sa našich rakúskych kamošov spýtali, ako sa im páčil, povedali, že áno a že sú vďační, že sme ich naučili slovenské nadávky, lebo tým jediným rozumeli na 100%. Keď už sme pri tých nadávkach, mám celý notes plný rôznych synonymných a najmä hanlivých výrazov na pomenovanie či už ľudí alebo rôznych orgánov, takže aj tu môžete vidieť, ako veľmi bol tento kurz obohacujúci.

Zrazu prešli dva týždne, bol piatok a my sme mali na druhý deň ísť domov. Večer sme mali pripravený záverečný program, kde nám odovzdávali certifikáty o účasti na kurze, vypočuli sme si príhovory od organizátorov, nadchýnali sa nad občerstvením, ktoré bolo vo forme švédskych stolov a na ktorých chýbali šnicle! Potom každá zo skupín predviedla svoje scénky, divadielka a prezentácie, ktoré si pripravila, samozrejme, všetky v zamení dažďa, šniclov a za tónov Falca a Včielky Maje. Aj cesta domov bola zaujímavá, lebo až ráno pri odchode sme sa dozvedeli, že všetci ideme rovnakým vlakom. Nerozlúčili sme sa, lebo sme si všetci sľúbili, že sa ešte uvidíme, v čo naozaj dúfam, lebo som tam spoznala veľa super ľudí.

Oida!

Snívať o tom, že raz zažijem New York, mi prišlo akési nereálne. Drahé a komplikované a jednoducho, pre nejakú príčinu, nedosiahnuteľné. A potom som si našetrila peniaze a rozhodla sa, že si spravím dovolenku v Amerike. To bolo všetko, čo k splneniu tohto sna bolo treba - rozhodnúť sa, že sa to dá. A veruže na tom nič nie je, nechápem, prečo si vždy nahováram, že sa niečo nedá, keď je to maximálne uskutočniteľné. No ale k veci.

Najdôležitejším bodom môjho programu bolo ísť do Reginy (Saskatchewan, Kanada). Totiž, v mojom prvom ročníku v Glasgowe som mala v paneláku samých výmenných študentov, a s niektorými sme vyformovali akýsi "squad" :D - ja, Kat, Steph, Devon a Nathaniel (viac sa dočítate v tomto článku) sme spolu trávili asi najviac času, a keďže obaja Kat a Nathaniel bývajú v Regine, chcela som ich ísť navštíviť. Napísala som aj ostatným, že by bolo super, keby sme sa tam mohli stretnúť všetci, a Steph s Devonom na to, že si budú pozerať letenky a uvidíme, čo z toho. Uvideli sme, obaja si kúpili letenky a reunion po roku bola na dosah ruky.

A tak sa začalo moje plánovanie. Prirodzene, Regina musela byť ako čerešnička na záver. Moje plány vyzerali takto:
18.6. odlet z Viedne do Londýna, kde som mala 16 hodín layover, ešte k tomu cez noc, tak som si vybavila hostel a prespala tam
19.6. Londýn -> Toronto
19.6. - 23.6. TORONTO
23.6. autobusom z Toronta do New Yorku
24.6. - 29.6. NEW YORK
29.6. autobusom z New Yorku naspäť do Toronta
30.6. odlet z Toronta do Reginy
30.6. - 4.7. REGINA

19.6. 2016 TORONTO

Toto bol môj prvý interkontinentálny let a bola som prekvapená tým, ako sa o vás neustále starajú. Pri nastupovaní sme všetci mali na sedačkách deku, vankúš a slúchadlá do obrazovky pred sebou, kde sme mali na výber z asi 30 filmov (jasné, že som tých 7 hodín nestrávila ničím iným, len pozeraním). Dalo sa tam aj sledovať, kde presne sa nachádzame, ako vysoko sme, ako ďaleko nám ostáva do cieľa, a tak podobne. Hneď po odlete nám letuška dala balíček praclíkov a nápoj podľa vlastného výberu, a vraj či chcem "wine for my lunch". Škoda, že nemám rada víno, mohla som sa trošku sčučkať. :D Potom nám začali roznášať tácky s obedom, na výber sme mali kura alebo mushroom risotto. Mňam či to bolo fajné. Okrem kurčaťa boli na tácke cestoviny (ktoré boli už menej fajné), pečivo, maslo, syr, kreker, voda a čokoládovo-pomarančový krém ako dezert. Po obede sme mali na výber čaj alebo kávu, a popri tom všetkom som si pekne zabalená do dečky pozerala The 5th Wave (riadna blbosť ten film len tak mimochodom, nezabíjajte ním čas lel).
Môj prvý postreh z Toronta bol ten, že na každom treťom metri štvorcovom majú kdesi zavesenú kanadskú vlajku, asi aby ste náhodou nezabudli, že ste v Kanade. Môj druhý postreh bol, že ich záchody sú dosť odlišné od našich. Vodu majú naplnenú do polovice, a systém splachovania je tiež odlišný tým, že vám vcucne všetku vodu naraz a až potom sa naplní novou. :D Áno, toto bola veľmi podstatná informácia.
Bývala som u ďalšej mojej bývalej spolubývajúcej z prvého ročníka v Glasgowe, s Andreou, o ktorej sa tiež dočítate v tomto článku, a ktorá má v Toronte úplne najúžasnejší byt, aký som kedy videla. V budove majú 6 výťahov, bazén, 50 poschodí a recepciu.

20.6. 2016 NIAGARA FALLS

Z Toronta trvala cesta autobusom len dve hodiny, tak som si povedala, že tú príležitosť musím využiť. A veruže som dobre urobila, lebo Niagarské vodopády boli môj obľúbený zážitok. Ale tento deň sa nezačal práve najlepšie.
Na autobusovej stanici (už v Niagara Falls) som si chcela kúpiť lístok na bus k vodopádom. Ponúkali len celodenný pass na turistické autobusy, ja vravím, že chcem len single lístok tam. Vraj ten si kúpim u šoféra. Idem zo stanice von na zastávku, čakám na bus s tuctom ďalších ľudí. Keď príde a ja nastúpim, pýtam si single lístok, ale šoférka vraví, že ona nepredáva lístky, že ten si musím kúpiť na stanici. Vraciam sa späť na stanicu, vravím ujovi, čo mi povedala šoférka. On vraví, že to som šla na zlý autobus, že musím ísť na normálny mestský, ktorý stojí na rohu ulice. Idem zas von. Príde autobus. Pýtam si lístok. $2,75. Vytiahnem 5 dolárov. Vraj potrebujem drobné, lebo on tam má len mašinku a do nej treba vhodiť presnú sumu. Pýtam sa, kedy ide ďalší autobus. Za pol hodinu. Super. Vraciam sa na stanicu s päťdolárovkou v ruke. Už ani nemusím nič vravieť, pán za okienkom mi hneď bez slova začne vyberať drobné, len čo ma tam zbadá stáť. Vraciam sa na zastávku. Ide okolo taxík a keď ma tam šofér zbadá sedieť, spomalí a zroluje okienko.
"Need a taxi?"
"Nah I'm good."
"Waiting for a bus?"
"Yep."
"It might never come!"
Ešte sa deň ani nezačal a ja už mám plno zážitkov. :D
Keď konečne prišiel autobus, vytiahla som si peňaženku a začala vyťahovať drobné, zatiaľ čo ľudia vystupovali. Ako nastupujem, počujem za sebou pánsky hlas: "Excuse me." Nemyslela som, že oslovuje mňa, tak som spravila ďalší krok, keď sa to zopakovalo: "Excuse me." Otočím sa, a on mi otŕča akýsi papierik. "You can use this, it's good for an hour."
Som zmätená, ale papierik si vezmem a uvedomím si, že to je lístok na autobus. Prekvapene sa pánovi poďakujem a otočím sa k šoférovi. "Can I use this?"
"Yeah sure."
Milujem kanaďanov. ❤
A Niagarské vodopády boli ešte úžasnejšie, ako úžasní kanaďania. Zabralo 4 hodiny, kým som ich celé vyobzerala a prešla, spolu s Hornblower boat ride, ktorá nás zobrala tesne k tomu spádu, takže nás to všetkých riadne zmáčalo, keďže odtiaľ šiel taký ako keby "vodný vietor" alebo ako by som to nazvala, ale zážitok to bol skvelý. Mala som na sebe poncho raincoat, ale ani ten nezabránil tomu, aby mi zmokli vlasy.

21.6. 2016 CANADA'S WONDERLAND

Tento deň sme spolu s Andreou strávili v zábavnom parku pri Toronte a bolo to super! Za celý deň sme stihli 19 jázd, najsamlepšia ale asi bola water park časť - čosi na vode a fakte, že zmoknete, tomu pre akúsi záhadnú príčinu pridáva na zábavnosti.

22.6. 2016 TORONTO

Dnes som konečne mala príležitosť pochodiť mesto. Od CN tower sme prešli do St. Lawrence Marketu, ktorý vyhral prvé miesto v National Geographic rebríčku, a asi právom, ale aby som bola úprimná, Borough Market v Londýne ma zaujal viac. Upsik.


Každopádne je tu pekne a ľudia sa furt ospravedlňujú a usmievajú. Kúpila som si lístok na sightseeing bus, že tak uvidím z Toronta najviac, ale omg, ten sprievodca bol to najotravnejšie, čo som kedy zažila. Mal okolo 20 rokov, mikrofón držal, akoby sa každú chvíľu chystal beatboxovať, čiapku mal otočenú naopak, aby sme všetci vedeli, že je cool a jeho vtipy boli tak neskutočne cringeworthy panebože. Až ma boleli oči z toho, ako som nimi musela prekrúcať.
Oh inak v Tim Hortons majú úplne úžasné Iced Capp (ucino), ktoré mi chýba najviac na svete.

23.6. 2016 TORONTO

Vďakabohu dnešní tourguidi boli fajn, tentoraz hovorili veci, ktoré mali aj nejakú informačnú hodnotu a nesnažili sa byť silou-mocou vtipní, čo bola príjemná zmena. Inak ma dnes začalo neskutočne pichať v chrbte, až som začala stresovať, že čo ak preboha budem musieť ísť do nemocnice a veď večer mám ísť do New Yorku a omg nech sa to len nezhorší, hoci to už beztak bolo dosť strašné, ale snažila som sa to ignorovať a dúfať, že to prestane. A vždy, keď som myslela, že to už prestalo, stačilo sa trochu otočiť a bum, až mi skrútilo tvár od bolesti.
Na obed som šla na loď okolo ostrovov, odfotila si Toronto skyline a s boľavým chrbtom sa vrátila do mesta a šla si sadnúť na námestie. Tam som si sedela a písala si do denníka, keď vtom si všimnem, že nado mnou stoja akýsi chalani s nejakou obrovskou tabuľou v ruke, na tričkách nápis Human Rights. Nejak som ich neriešila, ale neskôr sa mi prihovorili, že či by mi nevadilo podpísať ich petíciu. Tak som si všimla, že na tom obrovskom banneri už majú niekoľko podpisov, tak reku že ok. Podpísala som im to a potom si všimnem, že vedľa mňa stoja ďalší traja týpci, jeden z nich má v rukách obrovskú kameru namierenú na mňa ahaha. Tak super. Budem slávna, už sa to dalo do pohybu.
A večer smer New York!

24.6. 2016 NEW YORK (aj keď bez peňazí)

Celá dolámaná a maximálne unavená z nočnej cesty autobusom konečne prichádzam do čarovného New Yorku, o ktorom je toľko pesničiek. S úľavou zisťujem, že ma už chrbát nebolí a vydávam sa s obrovským kufrom smerom na autobusovú zastávku. Len je tu taký malý problém, že neviem, na ktorej stojí autobus, ktorý by ma odviezol k hostelu, a vlastne ani nemám žiadne americké doláre, ups. Zorientovala som sa celkom rýchlo a z bankomatu si vytiahla pár dolárov na cestu. Ako prišiel autobus, ostala som stáť vonku, lebo si vravím, že sa tam zbytočne budem lopotiť s kufrom, tak som sa len tak nahla dnu a pýtam sa šoféra, či musím mať na lístok presné drobné. On že mám nastúpiť dnu, že dačo už vyhútame. Tak sa dal autobus do pohybu a ja sa pýtam, že koľko teda ten lístok stojí. $2,35. Ja že hupsik, keď ja mám len $20. A kam sa vraj chystám? Reku že 86 West. Reku že devenko, ježiškove husličky, však sa vezieš na opačnú stranu. Tak mi začal všetko dopodrobna vysvetľovať, ako sú tam číslované ulice, ako idú vzostupne a zostupne a toto je downtown a toto je uptown a teraz sa vezieš do downtown a potrebuješ ísť o dva bloky vyššie a tam pôjde autobus na opačnú stranu. Úplne zlatý pán. Ešte ako som vystupovala mi aj vytlačil dvojhodinový lístok, len tak, a ani odo mňa nechcel peniaze. Fest som z toho bola dojatá.
Cestou na zastávku som objavila Bank of America, ktorá je partnerská banka mojej anglickej, tak som si šla vytiahnuť viac peňazí, že sa tým nebudem musieť zapodievať potom. Ibaže ups, problém. Bankomat mi stále vyhadzoval error. Tak som začala stresovať, lebo mi napadlo, že čo ak si moja banka všimla, že som vyťahovala peniaze v Kanade a zdalo sa im to podozrivé a tak si povedali, že pre tú srandu mi zablokujú kartu. A čo ja teraz budem robiť bez peňazí?!
Šla som sa ubytovať, kým som mala platný autobusový lístok, a nechala si riešenie finančných problémov na neskôr, keď nebudem rozospatá a hladná. Tak som im volala až po raňajkách. Cez operátora som robila 4x to isté, furt keď som im nadiktovala číslo karty a vyťukala cez všetky tie pokyny, aký problém mám a kam ma majú prepojiť, zas začali od začiatku to isté. Aké mám číslo karty? A aký mám problém? A aké mám číslo karty? A kam ma majú prepojiť? A ozaj, aké mám číslo karty? Už ma to nasralo a stisla som možnosť, že NEVIEM, a vtedy ma konečne prepojilo, lol. Ženuška odo mňa chcela tisíc detailov, že kvôli bezpečnosti, od môjho dátumu narodenia, cez maiden name mojej mamy, až po posledné transakcie na mojej karte. Tak jej vravím, že som si vyťahovala 400 dolárov v Kanade. Ona že koľko je to v librách. Ja že neviem, zhruba polovica. Ona že potrebuje vedieť presnejšie. Ja že neviem no, tak približne 200 libier asik. Ona že či viac alebo menej. Ja že omg, neviem, nemám konverter v hlave. Ona že no, sorry, ale zlyhala som bezpečnostnú kontrolu a kartu mi neodblokuje. Tak som bola nasratá a 5 minút sa s ňou vadila, že som preboha v Amerike a potrebujem peniaze, ona že to chápe, ale bohužiaľ som neprešla kontrolou, a mám zavolať zas zajtra. Neuveriteľne nasratá som po tomto telefonáte bola, ale viac vystresovaná, lebo ak som tou kontrolou neprešla dnes, aká je pravdepodobnosť, že ňou prejdem zajtra? A ako mám byť bez peňazí 6 dní v New Yorku?! Ale snažila som sa tým nezapodievať, vyrieši sa to na druhý deň snáď. Každopádne, z tohto vyplýva ponaučenie, že keď plánujete cestovať, dajte o tom vedieť vašej banke, aby vám nezablokovali kartu. Haha.
Aj keď bez peňazí
Žiadne dlžoby, sme ako vtáci
A okrem toho ďalšie negatívne zistenie dňa, môj hostel je ako z hororu. Dosť nechutný, so starým nechutným a strmým schodiskom, ošarpanými stenami, zatuchnutým smradom, len čakám, spoza ktorého rohu na mňa vyskočí krvilačný zabijak s nožíkom. Šla som do sprchy a preboha ani len teplá voda nejde, musela som sa umyť v ľadovej, myslela som, že ma vystrie. Asi budem odteraz dávať viac pozornosti recenziám, lebo tento hostel je to najhoršie, kde som zatiaľ zložila hlavu. Ešte som ale nestretla svoju spolubývajúcu, tak som zvedavá, čo bude zač.
Keď som tieto problémy konečne hodila za hlavu a začala venovať pozornosť svetu predo mnou, prišlo mi, akoby bol celkom iný od toho, na ktorý som zvyknutá. Ľudia sa správajú inak, sú priateľskí a zhovorčiví, každý sa s každým rozpráva. Toľkí ľudia sa mi dnes prihovorili aw. Jedna tetuška sa pri mne pristavila, či potrebujem s niečím pomôcť, keď som študovala mapu. A keď som si kupovala hranolky vo foodtrucku, po mne prišiel taký mladý chalan, a ako som ja dostávala jedlo a s úsmevom sa za ním načahovala, on sa začal smiať, že "look at how excited she is!" a napodobnil ma, ako sa vytešujem, a celé to bolo hrozne zlaté. Oh a ako som sa prechádzala po Central Parku, oslovil ma zas ďalší chalan, že či si môže spraviť fotky "of just my feet" lol wtf. Ja že "...what" a tak mi začal vysvetľovať, že je art študent, a že má taký projekt, lebo ich profesorka si myslí, že nohy nemajú dostatok pozornosti a že mi aj môže ukázať nejaké svoje fotky. Tak ja že no ukáž, a kým ich on hľadal vo foťáku, tak sa ma pýtal, kto som, čo som, priateľský rozhovor so mnou viedol, proste taký zhovorčivý a milý chalanisko. Nato mi ukázal fotky, a boli fakt dobré, to sa mu musí nechať, ale keď som videla tých milión póz a všetky tie detailné zábery, veru som sa k tomu veľmi nemala, tak mu aj vravím, že čo ja viem, asi som z toho trochu uncomfortable. A on sa zrazu z milého a priateľského chalana zmenil na úsečného blbca, len odsekol "okay" a vybral sa preč. Ešte som za ním kričala že ma to mrzí, ale že tie fotky boli fakt pekné, on sa len bez slova otočil, s kamenným výrazom na mňa pozrel a nato pokračoval v ceste. Lol. No tak ok.
No a verím, že to už je zážitkov na dnes dosť, už som aj dosť unavená, tak si nechaj niečo aj na zajtra ňujork láskavo asiže.

25.6. 2016 NEW YORK

Ráno som hneď volala do banky, nech mi odblokujú kartu. Zdvihol mi voľajaký Sadeem, ktorý ledva hovoril po anglicky. Celý čas ma oslovoval "Miss Koshikova", čo rozhodne nie je moje meno, ale aspoň snaha sa cení, no. Počas tej security kontroly mi dal otázku, ktorej významu som celkom nerozumela, tak sa ho pýtam, že čo to presne znamená, či by to mohol preformulovať. On zopakoval od slova do slova to isté. Tak je že neviem, čo tým myslí.
"I can't hear you miss Koshikova."
"Can you tell me what your last question means?"
On zas to isté.
"I don't know what you're asking me."
"Hello, miss Koshikova? I can't hear you."
Úprimne, bola som presvedčená, že ma počul, akurát mal problém s tou angličtinou, tak sa tváril, že je zlé spojenie. Takto sme sa naťahovali niekoľko minút, stále dokoliečka, až mi to Rashdeem zložil. Úžasné. Tak som volala znova, a vďakabohu, do tretice všetko najlepšie, zdvihol mi úplne príjemný pán s normálnym prízvukom, ktorý bol navyše nápomocný a trpezlivý a keď som jeho otázkam nerozumela, preformuloval ich do zrozumiteľnej každodennej reči a na záver mi kartu odblokoval. Haleluja!
Potom som konečne stretla spolubývajúcu, ktorá sa mimochodom volá "Karla with a K" a je veľmi milá a zhovorčivá. Karla with a K mi dokonca dala tip, že na 4tom a 5tom poschodí sú sprchy s teplou vodou! Chvála Pánu Bohu i Duchu Svätému.
No a potom som šla do American Natural History Musea, kde som strávila takmer 5 hodín a odtiaľ metrom na Times Square, kde sa nedalo ani pohnúť, čo tam bolo toľko ľudí, a navyše rozkopané cesty, takže fakt že sme sa posúvali mravčím tempom.

26.6. 2016 NEW YORK

Šla som si na Times Square kúpiť lístky na jednu atrakciu, a cestou sa mi prihovoril jeden pán.
"Excuse me, are you a New Yorker?"
"No, sorry."
"I need help, my car broke down. I'm from New Jersey and it costs $12 to get there. Could you help me?"
"I've got some change I can give you?"
"Come on, it's 12 dollars. Could you please help me out?!"
"Well I'm sorry, I'm not rich. All I can give you is change."
Tak som si vytiahla peňaženku a začala vyťahovať drobné, a pán mi nakukol dnu a všimol si prvú mincu, čo držím v ruke, a nato zrúkol: "WHAT - A QUARTER?! GIVE ME A BREAK!" a celý nasratý odišiel preč. Kokos. Niežeby prijal drobné, z ktorých by nahrabal 2-3 doláre, ale sa naštve, že mu nechcete dať všetkých 12. Tak hádam keď od niekoho chcem pomoc, nenaseriem sa, keď mi ju ponúknu v inej forme, v akej som očakával. Či?


Po tomto zážitku som šla na Top of the Rock, z ktorého máte výhľad na celý New York, čo bolo úplne úžasné. A potom s Karlou na Pride Parade, ktorá bola najviac super! Celé to bolo také nabité pozitívnou energiou a neviem, ako to opísať, ale proste všetci boli extravagantní a ostatní to proste prijali, a to sa mi hrozne páčilo, aké to bolo plné lásky a acceptance, ak to dáva zmysel.


Odtiaľ sme šli do McCafé, kde boli megadlhé rady, a keď sme konečne boli vpredu, pristavil sa pri nás jeden mládenec, že sa mu nechce stáť v rade, či by sme mu nezobrali jedlo, tak my že jasné, nech si objedná s nami. A on, aby sa nám poďakoval, nám za to zaplatil kávy, čo bolo krásne.
Nuž a večer sme si šli vypiť do mexickej reštaurácie Iguana. Karla má 19 a v Amerike je vek, kedy môžete piť 21, tak sme si neboli isté, ako to dopadne, ale lol, nejako extra to neriešili. Sme si objednali margarity a čašník ako posledné sa nás opýtal, len tak mimochodom, či máme 21. My že jasné. On že na to nevyzeráme, ale dobre. Ani od nás nechcel vidieť nejakú form of ID, lol. Tak sme si popíjali, potom že si reku dáme ešte jednu rundu a pôjdeme niekam inam. Pomedzi to nám všetci tí mexickí čašníci chodili nalievať vodu, a vždy sa pristavili na kus reči, tak sme s nimi žartovali a tak, a jednému z nich sme sa asi zapáčili, lebo ako sme dopíjali druhú rundu, zrazu nám doniesol ďalšie margarity, tak mu vravím, že sme si už ďalšie predsa neobjednávali.
"I know. This is on me."
Tak sme mali 11 dolárové margarity zadarmo. Po treťom kole už si vravíme, že máme dosť, obe sme boli dosť pripité, keď vtom, opäť raz, Juan (tak sa volal, ako sme zistili), nám doniesol ďalšie margarity. Omg.
Mimochodom, z Juana sa vykľul riadny creep. :D Fotili sme sa s Karlou pri takej stene potiahnutej drevom a slamou, po ktorej boli rozvešané svetielka, a on sa začal fotiť s nami, a nato, že mu tie fotky musíme poslať, a či s ním nechcem ísť v štvrtok na večeru. Ja že v štvrtok tu už nebudem, a on že či teda obed v utorok? Oh. Trapas. Ani neviem, ako som sa z toho vyhovorila, pravdepodobne ma nejako zachránila Karla. V každom prípade to bol zážitok a mali sme 4 margarity zadarmo. Juan pls.

27.6. 2016 NEW YORK

Dnes sa mi ďalší dvaja chlapi prihovorili s pozvaním na rande. Jeden mi hovoril, kde všade mám v New Yorku ešte ísť a na záver začal, že mu končí šichta o piatej, tak že mám prísť o piatej presne na toto miesto a ma vezme do nejakého jazz klubu. Lololol. Škoda, že všetci muži, čo ma pozývajú na rande, sú 2x tak starí ako ja.
Inak som dnes prešla High Line a odfotila sa pri Flatiron Building a to je asi tak všetko. Zajtra posledný deň a potom cestujem naspäť do Toronta a konečne REGINA!!!

28.6. 2016 NEW YORK

Ráno vyzeralo, že bude pršať, tak som stresovala, lebo som na dnes mala naplánovaný Liberty Island. Našťastie, lode aj tak premávali, hoci bol Manhattan celý v hmle, tak mám aj také fotky, no. Ale bolo to super. Strašne sa mi páčilo prechádzať sa okolo Sochy Slobody s audioguideom pri uchu.


Cestou z ostrova zas naspäť do centra sa mi v metre postavil chlapík v obleku v strednom veku, že či si chcem sadnúť, čo sa mi doma asi nikdy nestalo. Doma by ma taký chlap ešte zvozil, že čo preboha sedím, keď on chudák musí stáť.
Zajtra konečne cestujem naspäť do Toronta! Už bolo načase. 6 dní v New Yorku je pre osamelého cestovateľa podľa mňa viac než dosť.

29.6. 2016 NEW YORK

Lolololol práve som dostala snapku od Devona - letí do Reginy o deň skôr.
"Guess who had that random search at the airport" s úplne najviac :/ výrazom, aký som kedy videla.
"Omg no! THAT random search?!"
"Yep! Didn't even buy me dinner first :("
Zomriem. :D :D :D
Tak som šla na Twitter a napísala: "Lololol my friend got that random search at the airport I cannot breathe"
Minútu nato mi prišla správa od Devona.
"I see you tweeting about me ;)"
"HAHAHA I thought about tagging you but I'm not that cruel. How was your special time?"
"I always get chosen >:/"
"Always?! I thought this was your first time! This is even funnier ahahahahahaha"
"Last time I got the hand swab thing and I was cleaning some of my guns before I got to the airport so my hands came back positive for a bunch of gunpowder so I got the 'deluxe' random search"
"Hahahahahahahahausjsjaqwhahahhshhsahahha this is amazing"
"-_-"
"Does it hurt?"
"It's the emotional scars that hurt the most :'("
Lolololololol amazing.
No ale ešte som dnes v New Yorku, a na tento deň som mala naplánovanú Jersey Boys show na Broadwayi, ktorá bola úplne super. Mala som najlacnejšie lístky, ktoré boli do posledného radu, a keďže nad nami bol balkón, ktorý siahal ďaleko dopredu, blokoval mi výhľad na vrchnú polovicu javiska. A keďže predo mnou bolo veľa miest voľných, tak som rozmýšľala, že sa potom spýtam usádzača, či si môžem presadnúť viac dopredu, ale len čo sa zhasli svetlá, on sám prišiel za mnou a spolu s párikom, čo sedel vedľa mňa, nás presadil o 10 radov dopredu. Takže som mala najlacnejšie lístky a super výhľad, yay.

30.6. 2016 TORONTO/REGINA

Cesta autobusom do Toronta bola prekvapivo fajn. Sedela som s kórejským chlapcom, ktorý sa veľmi chcel rozprávať, a ktorého fascinovalo úplne všetko, čo som mu povedala. Študujem žurnalistiku? Wowowow that is amazing! V Glasgowe? Whaaat oh my god that's so awesome! Som zo Slovenska? Whaaat no waaaay! Hrozne zlatý lol. A tak som začala aj ja zisťovať o ňom, a povedal mi, že študuje astronómiu, a odtiaľ to už išlo. Asi hodinu sme sa rozprávali o vesmíre a čiernych dierach a bolo to úplne super. Potom mi hovoril o Kórei a aká situácia tam je a ako bol v armáde a toto bolo asi prvý raz, čo som sa rozprávala s človekom v autobuse takto osobnejšie a neviem, páčilo sa mi to. :D
Anyways, na obed som došla do Toronta, kde som deň strávila s Andreou. Šli sme na čínu, a na Kensington Market, čo je pár ulíc, kde sú také staré thrift shopy a vintage shopy a úplne cool štvrť to je.
No a potom som sa odviezla na letisko, kde som sa KONEČNE STRETLA SO STEPH OMG. Väčšinou, keď sa s niekým stretnem takto po dlhom čase, tak som zo začiatku ostýchavá, a premýšľam, o čom sa budeme rozprávať, a neviem sa tak hneď uvoľniť a som napätá, ale pri Steph to bolo úplne iné. Akoby ten rok, čo sme sa nevideli, vôbec neexistoval. Hneď mi pripomenula, ako dobre som sa medzi nimi cítila.
Pristáli sme o 11tej, Kat so svojím frajerom nás vyzdvihli z letiska a spolu sme šli do baru, kde sme sa mali stretnúť s Devonom, Nathanielom a Tannerom, čo je Nathanielov kamoš, s ktorým sa tiež už nejakú tú dobu poznám. A celé to bolo úplne dojemné, všetkých znova vidieť. Pivo, čo som mala, sa volalo Shocktop a malo takú trochu pomarančovú príchuť, a Tanner chcel vedieť, či mi chutí, tak ja že hej, pohodička. A o 15 minút sa ma to isté spýtal znova, tak mu vravím že lol, pred chvíľou si sa ma to pýtal, ale hej, je to fajn. A Devon nato: "He's just checking if you're still enjoying it." A ja že lololol tak pardon, áno, ešte stále mi chutí. A potom sa ma Devon každú chvíľu pýtal "Datka how do you like your Shocktop? Still good?" Celkom som zabudla aký humorista Devon je. :D

1.7. 2016 CANADA DAY

Raňajky u Kat boli úplne ako z filmu. Jej mamina do stredu stola nachystala asi všetko na svete. Boli tam waffle a jahody a čučoriedky a javorový syrup a muffiny a vajíčka a slanina a toast a neviem čo všetko ešte omg. Fakt že ako na hoteli!


Po raňajkách nás bol vyzdvihnúť Tanner a Nathaniel a šli sme do parku na Canada Day slávnosti. A už len tá cesta bola úplne hilarious, lebo Tanner a Devon mali top banter a neviem, niektorí chalani majú taký super zmysel pre humor, ktorý žeriem. :D Tak sme sa odviezli k Wascana lake, kde bolo milión stánkov s aktivitami a jedlom a všetci boli oblečení do červeno-bieleho, vrátane nás. Tanner s Nathanielom si šli sadnúť na pivo a ja, Steph, Kat a Devon sme šli objavovať stánky, a hneď sa nám aj prihovoril akýsi kameraman, že vyzeráme tak oslavne a či by nám nevadilo byť na videu, a tak nás poprosil, aby sme do kamery zakričali "HAPPY CANADA DAY!", čo sme spravili, síce úplne nesychronizovane ale nevadí lol. Tak som sa opäť dostala do videa, a potvrdila svoju dávnu slávu z Toronta haha.



No a hneď v prvom stánku sme vyhrali frisbee, respektíve ho vyhral Devon. Potom sme sa všetci oblepili tetovačkami, aby sme reprezentovali ako sa patrí, a potom sa stretli s Tannerom a Nathanielom a asi tisíc rokov sa hrali s frisbee
Na obed sme šli do Coney Island na kanadské národné jedlo poutine, čo sú hranolky s omáčkou a hrudkami syra, čo bolo úplne úžasné mňamňam.
Večer sa na Canada Day robia ohňostroje, tak sme sa zas vrátili k Wascana Lake, všetci si posadali na deky a čakali na zahájenie. Sedela, respektíve ležala som vedľa Devona, a tak sme si robili srandu, že aké máme romantické rande, a keď niektoré ohňostroje vybuchovali do tvarov srdiečok, tak on vždy že to zariadil "specifically for you Datka". :D Krásne rande sme mali, no. A zozadu som len počula Nathaniela, ktorý sa snažil ohňostroj zachytiť na Snapchat, ako sa zlostí "I HAD IT ON SELFIE MODE THE WHOLE TIME" ahahahahaha.
Potom sme šli zabiť čas do krčmy celá partia aj s ďalšími šiestimi Nazovými kamošmi, keďže Devonovi to letelo o piatej ráno, tak sme spomínali na staré časy a zabávali sa, až kým nebol čas ho zaviezť, a vtedy zrazu zábava utíchla a všetko bolo vážnejšie. Lámalo mi srdce dať mu zbohom, lebo ktovie, kedy ho zas uvidím. A cestou z letiska sme len tak mlčky počúvali rádio, keď zrazu začne hrať pesnička, ktorej úvodné slová sú o tom, ako ťa sledujem odchádzať a ty teraz čakáš na lietadlo a Nazo to hneď agresívne prepol lebo to bola tragikomédia nad všetky tragikomédie. :D


No a vlastne, celý tento víkend bola taká naša súkromná zábava, takže je zbytočné o tom písať, ale hlavné je, že som všetkých videla, a bolo to krásne, a teraz som zas smutná, že ich dlho neuvidím. Ktovie, čo má život pre nás naplánované do budúcna. Je zaujímavé, ako sme sa všetci našli, každý sme iný a zároveň sme si natoľko podobní, aby sme si rozumeli, každý do skupiny prinášame čosi svoje a neviem, chýba mi tá naša chemistry. Sama za seba môžem povedať, že som tam jediný človek, čo nemá angličtinu ako materinský jazyk, a najviac ma dojíma to, ako ma medzi seba prijali a sú trpezliví, keď sa niekedy neviem vymáčknuť a nápomocní, keď niečomu nerozumiem, a som šťastná zo vzťahov, ktoré som si s nimi vybudovala. Mám radosť, že existujú ľudia, ktorých odchod ma vie rozplakať a ktorí mi denno-denne chýbajú. ❤

Ahojte kamoši! Len týždeň dozadu som sa vrátila z Kanady a iba týždeň mi trvalo, kým som spracovala všetky videá do vlogu, yay. V skutočnosti mi to trvalo len pár hodín, ale som lenivé prasa. Cestovala som do Toronta, odtiaľ na jeden deň k Niagarským vodopádom, a potom z Toronta do New Yorku, a všetky tieto miesta som sa pokúsila zachytiť na kameru. Ako si iste všimnete, ešte stále som rovnako technicky zdatná, ako som bola aj pred rokom, a video má vizuálnu kvalitu hodnú filmu Wesa Andersona. To bol sarkazmus, len tak mimochodom. Ale snažím sa a to je hlavné. Tak si teda pozrite video, ak chcete, a ak nechcete, tak si ho pozrite aj tak, lebo možno potom zistíte, že ste vlastne chceli, lebo tak funguje život. A ak chcete vedieť viac, ozvite sa v komentároch, a potom sa možno prehovorím a napíšem poriadny článok. A možno sa prehovorím a napíšem ho aj tak, veď je to môj blog, čo mi máte čo hovoriť, o čom mám a nemám písať, ahahaha. Pardon, to bol vtip.

Pozerajte v HD!