Vienna + Ed Sheeran live

22:42


Dobrý deň a nazdravie. Tento článok pochádza ešte z dôb pradávnych, keď náš jediný zdroj komunikácie bolo vyrývanie odkazov na steny jaskýň. Písal sa rok 2014, bol horúci júlový deň (17. júla, aby som bola presná) a my s Alex sme šli na koncert Eda Sheerana do Viedne. Možno sa pýtate, prečo tento článok píšeme až o osemdesiat storočí neskôr - nuž, nepíšeme. Napísali vyryli na stenu jaskyne sme ho deň nato, ešte na náš starý blog, ale prišiel nám byť príliš drahocenný nato, aby bol sucked into the abyss, preto sme sa rozhodli preniesť ho sem, spolu s ďalšími pár článkami, ktoré hádam pribudnú over the next few days. (Pre nových čitateľov, ak sa nejakí nájdu, zdravím, som Mitchie a mám tendenciu randomly dávať do svojich viet anglické výrazy. Sorry not sorry.) Tak poďme na to.

Omg. Omg. Omg. Presne to momentálne vystihuje vnútorný stav nás oboch, myslím. Včera sme boli vo Viedni. (A vôbec mi to nepríde ako včera, skôr ako pred aspoň týždňom, akoby celý ten jeden deň trval viac dní). A to nielen preto, aby sme si pozreli hlavné mesto našich rakúskych susedov a popočúvali ten ľúbozvučný (vôbec nie lol) jazyk, ale šli sme na KONCERT EDA SHEERANA OMG CHÁPETE TO. Ale k tomu sa ešte dostaneme. Ten sa totiž konal až večer a my sme do Viedne prišli pred obedom, takže sme tam praticky strávili celý deň. Samozrejme, že naše prvé kroky smerovali do Burger Kingu lebo sme nenažrané prasce (to malo byť akože smiešne hahaha. Ale boli sme hladné, no, veď aj vy by ste boli).

A samozrejme tam boli obrovsky obrovské ceny, zlaté Slovensko. A odtiaľ sme sa šli trošku prejsť po centre, popri čom nás zastavila akási neznáma s foťákom, že či si môže "take a photo of you [Alex] and your glasses" a Alex že reku dobre a tak ona aj jej okuliare skončili na nemenovanej internetovej fashion stránke, ktorú nebudem menovať.
Tak isto sme zablúdili aj do Prátera, kde je asi tak sedem (okej, asi dvadsať) kolotočov a z tých sme si vybrali dva, na ktoré sme aj šli. Oba vodné. Prvý úplne super, druhý vyzeral, že bude taká lahoda, fajnota, pohodička, ruky založené za hlavou a kochanie sa dekoráciami. Ale hovno.

Bolo to totiž dosť podobné tomu predošlému, tiež kabínky do ktorých ste sa posadili a ktoré sa následne spúšťali cez akýsi sťaby tunel s vodou. Akurát že nie, lebo len čo sme sa v kabínke vyviezli vyššie, odkiaľ sme mali fajný výhľad na celý Práter a okolie (Mitchie neskôr poznamenala, že ešte ľutovala, že si nevzala so sebou mobil aby si to mohla odfotiť) a čakali sme, že sa smoothly spustíme dolu, možno na nás padne pár kvapiek vody, čo by nám dobre padlo, keďže bolo neskutočne horúco. No ale lol, nič také sa nestalo samozrejme, lebo tá kabínka či sedačka či vagónik či ako to mám nazvať sa začala neskutočne točiť a keď hovorím neskutočne, tým myslím naozaj neskutočne a dokonca ešte viac. Každú chvíľu som si myslela, že vyletím odtiaľ von, ani som sa nepozerala nikde inde, len na svoje ruky zvierajúce tú rúrku predo mnou, aby som nevypadla ty kokos. A takí dvaja čo sedeli v tej kabínke s nami, chlapec a dievča, sa dokonca v jednej chvíli ani nedržali a to keď som videla omg, nechápem. A pritom to bola tak nevinne vyzerajúca atrakcia, akási vodná dráha s kamzíkmi a neviemčím po stranách, no to isto. Otrasené po tomto zážitku sme sa ešte chvíľu prechádzali po parku, ja ako správny creeper som sa zastavila pri každom strašidelnom dome, aby som si ho mohla odfotiť (lebo som aj správny turista predsa) a potom sme sa vybrali späť do centra.

Kde sme si sadli do Štarbaksu, ako sa povie po nemecky (neviem, či sa to tak naozaj povie, asi skôr nie, ale včera som to nevedela nazvať inak). A tam sme pokorne čakali, kým padne pokročilá hodina, aby sme už konečne mohli ísť na toho prekliateho Eda Sheerana, ale nakoniec sme sa aj tak museli ešte chvíľu túlať po meste a sedieť pred Štéfanspľacom, pretože furt sme mali času jako husa klasu a nechcelo sa nám pred arénou čakať tristo rokov. A nakoniec sme k tej aréne došli asi hodinu aj pár minút pred otvorením a tak si vravíme, že veru sme tam mali ísť aj skôr, lebo tam už samozrejme bolo nakopených osemstopäťdesiatmiliónov fanúšičiek a štyria fanúšici (teraz vôbec nepreháňam, naozaj to vyzeralo tak, že boli tie pohlavia v takomto pomere :D), pričom to tiež vyzeralo, že s Alex patríme medzi takých 10 ľudí, čo už nie sú v teen rokoch a všetko ostatné bolo mladšie. (Ale nakoniec, keď už sme boli v aréne, sa to akosi pomenilo, čo doteraz nechápem, ale zrazu tam bolo menej teen fanúšičiek a viac aj takých starších, takže predsa len Ed nie je určený len pre demografiu 13-17, vďakabohu). Ale teraz predbieham, lebo ešte predtým, než nás pustili do arény, ešte keď sme stáli pred ňou a čakali, až nám všetci tí Milovia (interný džouk, nevadí, Milovia sú, respektíve boli, všetci tí týpci zo staff-u) otvoria bránu a pustia nás dnu, jeden z Milov, ejkejej náš Milo, ako mu neskôr prischlo, nám obom zlomil srdce svojou sexotou.

Náš Milo totiž, ako sme neskôr usúdili, nebol chlap, na ktorom by sme si šli oči vyočiť, keby okolo nás prešiel na ulici, ale keď sme ho tam videli stáť s vrecom, do ktorého zbieral plastové fľaše (ktoré si na koncert so sebou vziať nemôžete, čo keby ste to náhodou chceli hodiť po Edovi?) s jeho vyholenou hlavou a tetovaniami a vypracovaným svalom a v tielku a s pírsingami v spodnej pere a nebezpečným výrazom, tak sme usúdili, že to je muž pre nás. A, keďže už bolo spomenuté, že tam bolo asi tristo miliónov ľudí a všetci sa tlačili jeden na druhého, aby sa čo najskôr dostali dnu, kde ostatní Milovia nechávali prejsť asi jedného človeka za desať rokov, proste strašne pomaly to išlo. Jednému dievčaťu za nami prišlo zle a hneď začali ľudia okolo nej mávať na Mila, toho nášho sexy potetovaného, a kričať, že potrebujú pomoc a blabla. A Milo samozrejme bez váhania vtrhol do davu a kričal "Achtung, achtung!" svojim sexy hlbokým hlasom, ktorý si moc nepamätám ale isto bol sexy, rovnako ako Milo. Potom to dievča odtiahol kamsi nabok (aj sme neskôr chvíľu polemizovali, čo s ňou urobil a ľutovali sme, že sme sa netvárili, že aj nám je zle, veď kto by nechcel takého záchrancu ako je Milo? Ja vám poviem. Všetci by chceli.) Každopádne, keď sme sa konečne prepchali cez bránu, museli sme ešte prejsť kontrolou ďalších Milov, pričom všetci vyzerali, akoby boli členovia Neohrozenosti s tunelmi a pírsingami a tetovaniami a vyholenými či farebnými vlasmi. Možno to bolo tým prostredím, veď celá tá aréna vyzerala, že sa tam vyrába crystal meth alebo čo, taká tehlová a posprejovaná. Milovia mi pri prehliadke vzali dáždnik, lebo čo keby som náhodou aj ten chcela hodiť do Eda no a potom sme už konečne boli dnu.



A hoci to Alex opisuje, akoby to bola opustená továreň, podľa mňa to tam vyzeralo super, trošku undergroundovo, ale v dobrom. Mne sa aréna páčila veľmi, a hlavne nemala nejakú obrovskú kapacitu, čo bolo skvelé, lebo vďakabohu to nebolo ako nejaký koncert 1D, kde by sa tislo 100tisíc ľudí a všetci ziapali, že chcú Harryho D a snažili sa ho zaujať, toto bol proste len session s úžasnými muzikantami s pohodovou atmosférou (samozrejme to kričanie nesmelo chýbať, bez toho by to snáď ani nebol koncert) a sexy Edom. Oh ale to, že bola taká malá tá aréna, malo aj nevýhodu, že keď som nám šla s Alex kúpiť hranolky, musela som prejsť cez to mravenisko ľudí natlačených jeden na druhom, div že som nepostúpala po rukách každému druhému, čo sedel na zemi a nepotkla sa zo trinásťkrát na všetkých tých vystretých a skrútených nohách. Ale zase ďalšia dobrá vec na tom, že bola taká malá je, že keď som stála v rade na hranolky, dvakrát okolo mňa prešiel sexy Neohrozený Milo aj so svojimi pírsingami a tetovaniami a výškou až do nebies a svalmi. No proste celý sexy Milo.
Anyways, poďme ďalej. Predskokani. Prvý bol super. Ryan Keen sa volal, bol to spevák s gitarou, úžasnými skillsami a bubeníkom, ktorý hral bez paličiek, len rukami trieskal do bubnov a isto ho museli fest bolieť, ale čo by neobetoval pre dobrú hudbu, že. Každopádne tu a tu máte ukážky Ryanových pesničiek, lebo je naozaj skvelý, a trošku vyzeral ako Justin Timberlake, ale nespieva ako Justin Timberlake, a po každej pesničke nám vravel danke šon danke šon a usmieval sa ako najšťastnejší trtko na svete a bol úplne najrozkošnejší, až som si ho musela lajknúť na Fadzbúku, taký bol úžasný.

A ten bubeník bol tiež skvelý, to mám potrebu ešte raz dodať lebo bubeníci sú často underappreciated. A volal sa Leeroy, lol, alebo teda neviem presne ako sa to píše, ale tak nejako sa to vyslovovalo. Potom sa Ryan ešte opýtal, či môže "take a picture of you guys" a aw úplne bol zlatý a potom ju postol na svoj facebook a bol skvelý celý proste. Potom šiel predskokan číslo dva ej kej ej nejaká kapela, ktorej názov si ani za svet nemôžem zapamätať... Saint Raymond, áno, už som si to našla. Tí neboli až takí breathtaking, boli trochu viac hluční, ale zase mi to prišla taká typická hudba na takýto druh akcie, kde ľudia postávajú s pivom a dupkajú si do rytmu a pár týpkov sa blázni vpredu v prvej rade. A doteraz netuším, v akom jazyku boli ich texty lol, teda podľa všetkého po anglicky ale každý jeden song obsahoval nejaké jé jé jé či o-ou či čo to bolo. No a potom trvalo hádam stopäťdesiat rokov, kým si oni odniesli všetky svoje zvukové záležitosti a kým nejaký týpek s copom doniesol Edove dva mikrofóny a nazvučil mu gitary a všetky tieto záležitosti no a potom už prišiel Ed a omg.

Ed. Omg. Ed. Ja neviem, doteraz si nie som istá, či to bol real life. Ale najpravdepodobnejšie to bol real life, lebo aj Alex si na čosi matne spomína, takže asi sa to predsa len stalo. Okej, tak poďme napísať, na čo si pospomíname. Ja osobne si nepamätám, ako Ed vyšiel na pódium. Viem len, že som každú chvíľu pozerala na mobil, koľko je hodín a kedy už konečne vyjde, a nakoniec keď som pozrela na stage, Ed tam zrazu bol a všetci kričali a ja som vôbec nevidela, ako tam prikráčal, čo ma trošku mrzí, ale aspoň že som neprespala prvú pesničku, lebo ako prvú hral moju najobľúbenejšiu na svete I'm a Mess. (Ja by som len dodala, že ja som ho na pódium vyjsť videla, lebo som sa bála čo i len žmurknúť aby som to neprepásla a omg len proste sa zrazu vynoril z tej tmy na boku a ja som civela s otvorenými ústami, že živý, ozajstný Ed tam stojí wow wow wow.)


Pre tých, čo by ich to zaujímalo. :)
Neviem, či to bolo počas prvej pesničky, alebo až trochu neskôr, ale nemohla som si nevšimnúť jeho špinavé nohavice, ejkejej biele fľaky v oblasti rozkroku, ktoré je vidieť aj vo videu hore na začiatku a ktoré mnohým môžu vyvolať asociáciu sexu. Aj nám vyvolali. A už nikdy na to nezabudneme.


A som rada, že tam tie fľaky mal, lebo aspoň sa máme na čom baviť a nad čím plakať a na čo spomínať. A to už ani nehovorím, ako hlboko nás to inšpirovalo (až k úplným výpukom našej predstavivosti... lol, ďalší asi trochu interný džouk. Ospravedlňujem sa) a vznikla z toho nevhodná poviedka, ktorú si môžete prečítať na našom Wattpade. A neviem, čo mám ešte povedať k Edovi, lebo sa mi naozaj ťažko hľadajú slová, asi len toľko, že je úžasný, charizmatický, nenormálne talentovaný, krásny, krajší ako na fotkách či vo videách, a vlastne dosť iný ako na fotkách a videách, úzky a nízky a proste asdfghjkl. A s fľakmi na nohaviciach. A chcem ho vidieť ešte raz a potom ešte osemstokrát lebo je najlepší na svete.

Hej, je nízky a nechápem, lebo na tom pódiu sa mi zdal byť celkom vysoký, ale potom keď si dáte do googlu "Ed Sheeran height" tak vám vyjde 173cm a to je podľa mňa dosť málo, aspoň vyzeral vyššie, ale tak kto som, že by som sa vadila s googlom. Ale čo sa jeho neskutočného talentu týka, tak všetci predsa vieme, aký je skvelý a ako jeho pesničky na CD znejú úplne rovnako ako naživo, pretože je dokonalý spevák a neupravuje si pesničky ako ehm, niektorí :D, ale proste len spieva do mikrofónu a slučkového mikrofónu so svojím mega hlasom a gitarou a je najúžasnejší na svete. Ale vlastne to som chcela povedať, len som sa zabudla kdesi uprostred vety, že aj keď je to rovnako čisté naživo, ako je to čisté na štúdiových verziách, je pravda, že naživo je proste lepší, aj keď to asi môže byť tým, že naživo je to proste naživo a všetci sú v extáze a mimo, ale aj tak si myslím, že je lepší, lebo sa viac odviaže a spraví milión zmien a dá do pesničky viac slôh a iné verzie tónov a neviem, hádam sa chápeme, a proste to všetko dokopy to spraví omnoho silnejšie a lepšie. A uf, toto musím spomenúť, ak pozeráte občas nejaké Edove live koncerty, tak asi viete, ale tie tiché pesničky Ed robí takým štýlom, že poprosí publikum, aby boli ticho, aby mu netlieskali, nekričali, nič, a ak niekto rozpráva vedľa vás a vám to vadí, tak ho potľapkajte po pleci a povedzte mu, že "shhh". A presne toto spravil aj na našom koncerte, a potom začal spievať. Moju kedysi najobľúbenejšiu pesničku na svete, až kým som ju nepočula 984283931872416x a potom som ju radšej prestala počúvať, ale počuť ju naživo bolo úplne ehriaudjaiodjsifhaes. A bez kričania. Wayfaring Stranger sa volá a je to cover, ale je úžasná a tu je video z live recording room, ktoré je tiež super, ale nie až tak super, ako to bolo tam, lebo okrem toho, že to bolo super, tak to bolo ešte viac super na konci, keď si odložil mikrofón od úst, položil gitaru na zem, a spieval len tak, bez všetkého, bez hudby a bez mikrofónu, len Edov neozvučený hlas rozliehajúci sa po otvorenej aréne a to bolo neuveriteľne beautiful wonderful powerful magical mystical irresistible overkill and most of all beautiful. Veru áno. Bolo.


Naozaj bolo a verte, že ani najfarbistejšie opisy vám neprivodia tú atmosféru, takže čo by ste mali urobiť? Ísť na Eda, lebo ísť na Eda je zážitok jak hrom a proste ty kokos. A dnes nič iné celý deň nehovoríme, len "Ed" a "boli sme na Eda" a "omg" a "ty kokos" a "ja skapem" a podobne, lebo MY SME BOLI NA EDA OMG TY KOKOS JA SKAPEM. Aj keď mi je ľúto, že už je potom, lebo sme sa na to hrozne dlho tešili a zrazu je už druhý deň a prišlo aj prešlo to príliš rýchlo a chcem to všetko ešte raz. No a po koncerte nás bohužiaľ Ed nezavolal k sebe do šatne ani do busu ani nikam, ale to určite preto, že nevedel, že tam sme, inak by to určite urobil. 
Keď som si od jedného z Milov prebrala svoj dáždnik, vrátili sme sa na metro, aby sme sa odviezli na vlakovú stanicu, vyčerpané a mŕtve a hotové, lebo sme videli Eda a presvedčili sa, že je živý a naozajstný. Keďže sme mali ešte veľa času a málo jedla, šli sme hľadať nejaký stánok alebo automat, kde by sa o pol jednej ráno vo Viedni dalo kúpiť niečo na jedenie, samozrejme, že sme nič nenašli, len sme obišli budovu stanice dokola a vrátili sa späť, odkiaľ sme aj prišli. Potom sme asi sto rokov šli cez všetky možné nemecké teda vlastne rakúske dediny a mestské časti a neviem čo vlakom do Bratislavy, chvíľu sme sa cítili strateno a nakoniec sme sa mestskou rýchlo a zbesilo doviezli na hlavnú stanicu. Kde sme niekoľko hodín sedeli vonku na lavičke s bagetami, ktoré sme si kúpili v jedinom otvorenom stánku a písali nezmyselnú poviedku o Edových špinavých nohaviciach, až nakoniec o štvrtej otvorili budovu stanice a mohli sme ísť dnu. Kde sme čakali ešte asi ďalšie dve hodiny lol.

No ale nakoniec sme sa šťastne dopravili domov, obe do tých svojich samozrejme. A tam sa naša cesta a hádam aj článok končia, preboha, lebo kto by to bol povedal, že sa takto sakramentsky rozpíšeme.

My name is Ed, my job is to entertain you, your job is to be entertained.
Alex & Mitchie

You Might Also Like

0 comments

Recommended

Say YES to living away from home!

Čoskoro sa vraciam späť do Glasgowa a už niekoľko týždňov z toho mám mierny freak out hneď z niekoľkých dôvodov, ale to nie je podstatn...