Niektorí z vás možno vedia, že od septembra minulého roku bývam a študujem v Glasgowe. A keďže nové a cudzie veci bývajú často vzrušujúce, myslela som, že napíšem také akési zhrnutie môjho prvého roku života v zahraničí. Ak ste chodili na náš starý blog (alebo sledujete naše poviedky/náš Wattpad), potom už pravdepodobne čo-to o mojom prvom semestri viete. Aké to bolo pre mňa občas ťažké, ako ma zrazil do kolien istý ryšavec, ako som stretla Eda, ako som získala stalkera Tonyho, ktorý nedokázal prijať "nie" ako odpoveď, a tak podobne. Ale v každom prípade, pokúsim sa to nejak celistvo zhrnúť v nasledovnom článku.


Začiatok bol rozhodne ťažký. Pamätám si, ako som ešte pred odcestovaním bola neuveriteľne vystrašená, veď predsa len, žiť vyše 1600 kilometrov od ľudí, s ktorými ste doteraz trávili každý deň, a začať celkom nový život niekde, kde ste nikdy predtým neboli, no, znie to celkom desivo, nie? Teda, pre mňa to bol vždy tak akosi môj sen, ale keď sa to začalo blížiť a bolo to čím ďalej, tým viac reálne, začínala som sa neuveriteľne báť. Ale kdesi vnútri som stále mala také akési podvedomé vidiny samej seba, ako si hneď nájdem kamarátov, a všetci budú neuveriteľne milí a slušní, pretože to budú samozrejme Briti, a rýchlo si vďaka nim zvyknem, a tak podobne. Nuž, to sa vôbec nestalo.


Bola som nútená hovoriť po anglicky, čo je jazyk, ktorý úplne milujem, ale nebola som zvyknutá ním hovoriť 24 hodín denne, 7 dní v týždni a myslím si, že to, že som si neverila v tom jazyku, bol jeden z najhlavnejších dôvodov, prečo som bola tak osamelá. Glasgow je síce obrovské mesto plné neskutočne milých ľudí, ale je veľmi ťažké rozumieť ich akcentu a celý prvý semester som s ním mala problémy. Úprimne, ešte stále ma občas zaskočí, ale už mu rozumiem oveľa lepšie.


Čo sa týka mesta, tak som z neho bola zo začiatku dosť sklamaná, pretože som očakávala krásne stavby a budovy všade naokolo, podobne ako v Londýne, a univerzitu, ktorá by vyzerala ako z Harryho Pottera. Aké veľké bolo moje sklamanie, keď som zistila, že Glasgow je industriálne mesto a štvrť, v ktorej bývam, zas až taká krásna nie je. Ale! Po tom, ako som sa pustila do jeho objavovania, zistila som, že predsa len až také škaredé nie je. Hoci nie každá budova je typicky britská, ale je ich tu dosť a každý deň, keď sa vydám na prechádzku, celým svojím bytím pociťujem, že som v Škótsku a to ma napĺňa šťastím. Celkom som sa zamilovala do všetkých tých reštaurácií, kde sú k vám čašníci tak milí, že máte pocit, že ste najlepší kamoši, do mojich vyučujúcich v škole, ktorí svoj predmet milujú natoľko, že tým nakazia aj vás, do hlavného námestia George Square, na ktorom je tuším 12 sôch, do sochy Duke of Wellington, ktorý sedí na koni a Glasgowčania mu raz dali na hlavu cestovný kužeľ a keď ho policajti sňali, na druhý deň tam ten kužeľ znova bol, a tak ho policajti zas dali dole, načo sa mu zas objavil na hlave, a takto to pokračovalo hodnú chvíľu, až sa napokon rozhodli tam ten kužeľ nechať.


 Úžasný Glasgow, kde sa vaším obľúbeným miestom s najväčšou pravdepodobnosťou stane cintorín.



Volá sa Necropolis a je asi 5 minút od môjho kampusu, z čoho som zo začiatku nevedela, aké mám pocity, ale totálne to tam milujem. Ani neviem, koľkokrát som sa tam bola prejsť, čo znie trochu creepy, ale hádam z tých fotiek vidíte, prečo. :)

Okrem Glasgowa som počas prvého semestra zažila aj Dublin a jeho okolie v Írsku. Dve slová: nádherné čosi.





Hoci som tam bola s mojimi spolubývajúcimi, s ktorými som sa tak akosi nevedela rozprávať. Nieže by sme nevychádzali, len ako som spomínala, ja som si bola neistá v angličtine a ozývala som sa len vtedy, keď ma niekto oslovil, lebo som nechcela brzdiť konverzáciu. No a ony ma málokedy oslovili. Byť za "tú tichú" bolo pre mňa čosi nové a často som z toho bola frustrovaná, ale veci sa odvtedy poriadne zmenili - o čom sa hádam rozpíšem v ďalšom článku.